Tieto 4 veci ma písanie knihy naučilo o živote

Začnem trochu netradične, krátkym výletom do Amazonského pralesa. Táto časť sveta je tak bohatá, že je domovom pre viac ako polovicu všetkých, doposiaľ známych, živočíšnych druhov na našej planéte. Keďže o potravu v nej nie je núdza, živočíchy v nej nemusia o ňu až tak bojovať. A tak im zostáva čas na iné, netradičné aktivity.

Napríklad niektoré vtáky tancujú a dokonca predvádzajú skupinové tance (odporúčam pozrieť, naozaj to stojí za to :-)) Vidíme, že keď živý tvor zrovna nevenuje energiu zabezpečeniu svojho života, zostáva mu priestor vymýšľať a tvoriť.

V ľudskej ríši je to rovnaké, s jedným podstatným rozdielom. Ten je v tom, že my prevažnú časť energie nemíňame na fyzické prežitie tela, ale na udržanie vlastnej identity, sebaobrazu. Takže to, o čo sa väčšinu času obávame nie je strata života, ale strata ega. Obávame sa, či sme dosť dobrí alebo čo si o nás pomyslia ostatní.

Ja som v tom bol naozaj expert. Prevažná časť mojich aktivít bola motivovaná práve týmito obavami. Avšak s uvedomovaním si toho, že nie sme predstavou, ktorú o sebe máme, ale priestor, v ktorom sa všetky predstavy objavujú, sa tieto obavy z veľkej časti vytratili. A to, čo sa odkrylo, je pokoj. Alebo to môžeme nazvať pocit bezpečia. Je to vedomie toho, že ten, kto je ohrozený, keď sa mu niečo nepodarí alebo keď čelí kritike, nie som ja, ale ego.

Ako som už písal, keď neplytváme energiou na obhajobu sebaobrazu, tá zostáva dostupná pre iné aktivity. A ja som ju jedného dňa začal spontánne využívať na tvorbu knihy. Bola to skvelá skúsenosť a ja by som sa s vami rád podelil o to, čo ma tento proces naučil o živote.

1. Je OK nevedieť

Chceme mať nad všetkým kontrolu a vedieť, ako veci pôjdu, a či ich budeme vedieť zvládnuť. Keď premýšľame nad tým, čo bude, prehrávame si dookola tie isté známe scenáre. Ak chceme, aby vzniklo niečo nové, musíme priznať, že nevieme a pozerať sa do nepoznaného.

Pri písaní knihy som len zriedka vedel, čo konkrétne chcem písať. A keď som aj vedel čo, nevedel som ako. A tak som si sadol a čakal. Pre myseľ je takáto pasivita neprijateľná. Lenže sadnúť a čakať je pasívnym stavom len z pohľadu mysle. V skutočnosti je to stav aktivity.

Je to ako keď som sa ako malé dieťa hrával s autíčkom na zotrvačník. Na to, aby mohlo vyraziť vpred, som ho musel natiahnuť. A čím viac som ho natiahol, tým rýchlejšie potom vystrelilo.

Naťahovanie autíčka v tejto metafore reprezentuje našu ochotu zostať “sedieť” v nevedomosti. To sa javí ako jedna z kľúčových premenných tvorby.  Miera, do akej sme komfortní s tým, že nevieme.

2. Tvorba nie je lineárny proces

Všetci sa s tým stretávame. Niekedy nám veci idú ľahko, “od ruky”, a inokedy sa môžeme snažiť ako len vieme, no výsledok žiadny.

Napísať prvú polovicu knihy mi trvalo 4 mesiace. Tú druhú som napísal za 10 dní. 

Čo z toho vyplýva?

Netreba vyvodzovať závery. Chcel som napísať “predčasné závery”, ale pravdou je, že každý záver je predčasný. Pretože kým niečo neuzavrieme, stále je to otvorené. A keď je to otvorené, môže sa stať niečo nové.

Či už píšeme knihu, hráme zápas, naháňame ročné ciele alebo budujeme firmu, stačí zostať v hre. Lebo nikdy nevieme, kedy sa to zlomí.

Jeden z mojich klientov, reprezentant v stolnom tenise, mi raz povedal, že neveril, aký veľký rozdiel v zápase spraví, keď bojuje o každú loptičku aj za stavu, keď jasne prehráva. Pretože vždy je to len o jednej lopte. Vždy je to len o tom jednom kroku, nech je akýkoľvek malý. Súhrn malých vecí nakoniec robí veľký celok.

3. Presná predstava toho, ako majú veci vyzerať, stojí v ceste

Keď prišlo rozhodnutie napísať knihu, už som mal asi 30 strán dovtedy napísaného obsahu, ktorý nebol nikdy publikovaný. Povedal som si, že k tomu pridám ešte niečo nové a kniha bude na svete.

Lenže aby kniha bola knihou, musí predsa mať nejaký úvod. A tak som ho začal písať. Potom mi prišiel nápad na tému prvej kapitoly. Z toho prirodzene nasledovala druhá, neskôr tretia.

Po šiestich kapitolách som si uvedomil, že som zatiaľ nič zo “starých materiálov” nepoužil. Paradoxne, proces tvorby sa najviac zasekol vtedy, keď som sa o to snažil. Akonáhle som chcel dať do knihy to “staré” a napasovať to k novému, bolo to veľmi silené, kostrbaté. Jednoducho neplynulo to. Je to ako keď sa do nového bytu snažíte dať časť nábytku po starej mame, lebo sa vám páči. Sám o sebe môže vyzerať dobre, ale k novému sa to nehodí.

Keď som sa vzdal predstavy “toto tam určite musí byť”, kreatívny proces sa opäť rozbehol. A keď sa aj v knihe niečo zo “starého” nakoniec objavilo, prišlo to tam spontánne a nie preto, že som to tak plánoval.

Uvedomil som si, že je produktívnejšie nechať veci plynúť vlastným životom ako sa za každú cenu držať vopred pripraveného scenáru (mimochodom aj to je jeden z dôvodov, prečo sú mentálne techniky a návody obmedzujúce).

4. Telo a myseľ sú len nástroj tvorby

Opäť sa mi potvrdilo to, čo zažívame všetci, keď sme skutočne ponorení do toho, čo práve robíme. Nápady chodia, telo koná a my sme len pozorovateľmi celej hry. Máme pocit, že sa to deje bez nás.

A čo ak to nie je len pocit. Čo ak všetko, čo sa deje, je prejavom nekonečného potenciálu? Čo ak telo a myseľ sú len médiom, vďaka ktorému môže potenciál realizovať svoje bezhraničné možnosti? (otázku potenciálu podrobne skúmame na pravidelných workshopoch). Naša vlastná skúsenosť nasvedčuje tomu, že to tak je, hoci sa tomu myseľ bráni.

Záver

Keby som mal toto celé zhrnúť do pár viet, povedal by som, že je čarovné ponoriť sa do neznáma. Keď sme oslobodení od výsledku našej aktivity, je vzrušujúce nevedieť, čo bude. Pretože my naozaj nikdy nevieme. Nevieme, ako sa veci budú vyvíjať. Ale všetko, čo potrebujeme vedieť, sa odkrýva cestou. To si vyžaduje, aby sme začali kráčať a nechali sa viesť niečím, čo presahuje hranice poznaného.

PS: Kniha ešte prebieha poslednými úpravami a následne pôjde do tlače. Ak chcete byť informovaní hneď, ako bude kniha vydaná a získať predpredajovú zľavu, kliknite na tlačítko nižšie.

Som certifikovaný mentálny coach a pomáham ľuďom objavovať ich potenciál.
Komentáre