Vyhorenie. Zhasla vám iskra?

Predstavte si, že kráčate po púšti. Ste smädní a niekde v diaľke zahliadnete vodu. Po niekoľkých minútach dorazíte na miesto a zistíte, že tam žiadna voda nie je.

Chvíľu ste sklamaní, no potom si zase v diaľke všimnete vodu a opäť sa vydáte na cestu. Keď po hodine úmorného kráčania prídete na miesto, kde ste predtým videli vodu, znovu ostanete sklamaní, pretože namiesto nej tam vidíte len samý piesok.

Keď sa to takto zopakuje niekoľkokrát, budete vyčerpaní. Fyzicky, aj duševne. A ak aj nejakú vodu v diaľke zbadáte, už nebudete mať chuť ísť tam znova.

Čo by ste spravili?

Išli by ste za doktorom, aby vám dal lieky, ktoré vám majú pomôcť zbaviť sa nechuti?

Navštívili by ste odborníka (psychológa, psychiatra, kouča), aby vám nechuť vyliečil?

Kúpili by ste si lístky na motivačnú prednášku?

Alebo by ste túto nechuť vnímali ako prejav vrodenej múdrosti, ktorá vám vraví, že tam vodu nenájdete?

Inteligencia, ktorá vám naznačuje, že ste išli za niečím, čo tam, v prvom rade, nikdy nebolo. Iba ste si mysleli, že to tam je.

Voda, ktorá neexistuje, vám nedokáže uhasiť smäd.

Ako syndróm vyhorenia „vyliečiť“?

Verím, že po prečítaní predchádzajúcich riadkov aspoň trošku tušíte, že nie je čo liečiť. Vyliečiť sa dá len choroba. Syndróm vyhorenia však nie je chorobou. Práve naopak.

Pocit vyhorenia je pomocník. Je to prejav našej vrodenej múdrosti. Poukazuje na to, že sme doteraz žili v omyle. V neporozumení toho, že žiadna udalosť, osoba alebo predmet nám nemôžu priniesť trvalú úľavu a pokoj, ktorý hľadáme.

Čo teda s tým?

Najväčšiu a skutočne jedinú hodnotu má uvedomenie, že fľašu s vodou si celý čas nosíte so sebou. A navyše je to bezodná fľaša. Bez ohľadu na to, koľko vody vypijete, vždy bola, je a bude plná.

Inými slovami, potrebujeme si uvedomiť, že pokoj, ktorý hľadáme, je celý čas s nami. V akomkoľvek čase, v akejkoľvek situácií, za akýchkoľvek podmienok.

Akurát ho nevidíme, lebo si ho stále niečím podmieňujeme.

Nemusíte byť smädní

Vládne všeobecné presvedčenie, že musíme byť nespokojní, inak by sme boli pasívni.

Pasivita je však prejavom depresie, nie pokoja a naplnenia.

Keď objavíme, že pokoj je celý čas našou súčasťou, nezmení sa nevyhnutne to, čo robíme. Zmení sa spôsob, akým to robíme.

Odrazu už nevykonávame aktivitu pre to, aby sme uhasili smäd po uznaní. Nerobíme ju pre to, aby sme pocítili úľavu.

Stále môžeme mať cieľ, ale nič od neho neočakávame. Udáva nám smer, no vieme, že tam nenájdeme vodu. A ani ju nepotrebujeme, lebo viem, že ju máme celý čas so sebou.

V našom konaní nastáva skutočná ľahkosť, pretože od aktivity nič nevyžadujeme. Robíme ju preto, že chceme.

Zapálili sme iskru, ktorá nevyhorí.

Ak by ste sa chceli na tému vyhorenia dozvedieť viac, využite možnosť konzultácie zdarma.