Počuli ste už o syndróme imposter?

Máš niekedy pocit, že to, čo sa ti podarilo, je z väčšej časti náhoda ako tvoja zásluha? Že výsledok je väčší ako vynaložené úsilie?

Pocit, že tam, kde si, je dielom „zhody okolností“ a nie tvojich schopností?

Pocit, že ľudia okolo teba sú lepší a ty k ním nepatríš?

Ak áno, vitaj v klube.

Už aj tento jav dostal v psychológií svoje označenie – imposter syndróm. Čo to presne je a či sa s tým dá (alebo musí) niečo robiť, to si povieme v tomto článku.

Syndróm imposter – čo to je?

Slovo „imposter“ v preklade znamená „podvodník“ a vystihuje to, ako sa niekedy ľudia cítia.

Myslia si, že úspech, ktorí dosiahli, si nezaslúžia a táto mylná predstava je zdrojom ich obáv, že na to prídu aj ostatní.

To mi pripomína môj nedávny coachingový rozhovor s hokejistom, ktorý prestupoval do iného klubu. V tom predošlom patril k útočným oporám tímu a v kanadskom bodovaní klubu mu patrila druhá priečka. Situácia, na ktorú minulé sezóny nebol zvyknutý.

Mal však pocit, že zbieranie gólov a nahrávok ide veľmi jednoducho (možno to poznáš aj ty, keď všetko ide akoby samé). Že snaha, ktorú vynakladá, nie je o nič väčšia, ako tomu bolo po minulé sezóny, keď sa mu bodovo veľmi nedarilo.

No a z toho vyplývali jeho obavy, či bude schopný na svoje bodové úspechy nadviazať aj novom klube. Bol presvedčený, že jeho štatistiky nemajú nič spoločné s jeho reálnymi schopnosťami

Riešenie nenájdeme v mysli

Hoci nás to pri uvedomení si imposter syndrómu láka vybrať sa na výlet do vlastnej mysle a pomocou rôznych návodov sa presviedčať, že sme dobrí, že na to máme a pod., z dlhodobého hľadiska to nič nevyrieši.

Prečo?

Odpoviem otázkou: KTO by presviedčal KOHO?

KTO? No predsa myseľ. Tá by sa snažila prehovoriť druhú stranu o jej pravde.

A kto je tá druhá strana? Kto je to KOHO by myseľ presviedčala?

Predsa len tvoju vlastnú predstavu o sebe samom. A táto predstava je opäť vytvorená mysľou.

Zdá sa ti to nelogické? Ak áno, tak si to pochopil 😉

Ale aj tak to skúsim povedať ešte inak. Naša myseľ vytvorí predstavu, že nie sme dosť dobrí a úspech sme dosiahli náhodou. No a potom sa sama seba snaží presvedčiť, že to tak nie je.

Myseľ vytvorí problém a potom sa postaví do úlohy toho, kto ho chce vyriešiť.

Je to rovnaké, ako keby zločinec vyšetroval svoj vlastný zločin.

Nechajte to tak

Keďže je zbytočné, nelogické (možné aj vtipné), aby myseľ presviedčala samú seba, nemusíme ju v tom podporovať.

Syndróm imposter je len ďalší trik mysle. Je to hra, ktorú sa myseľ hrá.

Kým to dokážeme vnímať len ako hru, je úplne jedno, aký je scenár. No ak si neuvedomíme, že je to len hra, boli sme oklamaní.

Tak či tak, podvodníkom (imposterom) v tejto hre nie sme my, ale ten, kto nás oklamal.