Kult seba-zlepšovania

Všetko sa to začalo facebookovým príspevkom na mojej fanpage. Vyjadril som sa v ňom, že dosiahnutím úspechu, splnením cieľa, sa nestávame niekým lepším.

Mnohí si z toho odvodili, že by sme si nemali dávať ciele. Ale to nie je to, čo som tým chcel povedať. Každý nech sa rozhodne, čo mu vyhovuje.

Podstatnejšie ako to, či si ciele dávame alebo nie, je zmysel, pre ktorý si ich dávame. Ak si ich dávame preto, lebo si myslíme, že sa staneme akousi lepšou verziou samého seba, že po ich splnení už môžeme byť konečne šťastní, naplnení a vážiť si samých seba, vychádzame z veľkého omylu.

Vychádzame z omylu, že môžeme byť niečo viac ako v skutočnosti sme. Vychádzame z toho, že šťastie, naplnenie a sebaúcta môžu byť získané zvonku.

Sagan to vystihol

Krásne to tento týždeň pred MS v cestnej cyklistike vystihol Peter Sagan, ktorý na otázku ohľadne jeho ambícií na štvrtý titul majstra sveta odpovedal:

„Čo sa tým zmení?“

Presne tak. Nič podstatné sa nezmení. Áno, ak by vyhral, bol by 4-násobný majster sveta. A čo?

Veľa z vás si možno teraz hovorí, že mu to prinesie ešte väčšiu popularitu, peniaze a podobne. Ale otázka zostáva nezmenená: A čo?

Samozrejme, môžeme byť lepší športovec, tréner, rodič, manažér, … Ale naša podstata je nemenná, celistvá, a dokonalá. Je nezávislá na „úspechoch“ a „neúspechoch“.

Vo svojej skutočnej podstate nemôžeme byť viac, pretože my sme všetkým. My sme šťastie. My sme naplnenie.

>>> Dohodni si bezplatnú online konzultáciu >>>

Sme priestor, kde sa všetko odohráva. Priestor, ktorý nemá začiatok, nemá koniec, nemá hranice, nemôže byť väčší, nemôže byť menší, nemôže byť lepší, nemôže byť horší. Priestor, v ktorom všetko vzniká a všetko zaniká.

To, kto alebo čo naozaj sme, nikdy nemôže byť vystihnuté myšlienkou.

Nemusíme byť nespokojní

Myslíme si, že na to, aby sme boli začali niečo robiť, vytvárať, zlepšovať sa a dosahovať úspechy, musíme byť nespokojní. A tak sa zámerne do nespokojnosti dostávame. Ako? Začneme veriť predstave, že sa musíme niekým stať.

No a potom z tohto pocitu začíname konať. Naháňame spokojnosť cestou seba-zlepšovania. No táto cesta nás skôr neskôr dovedie k zaneprázdnenosti.

Pod heslom „no pain, no gain“ to berieme ako znak, že sme na správnej ceste. No náš pocit nespokojnosti sa stále prehlbuje. Samozrejme s výnimkou krátkej chvíle, po dosiahnutí cieľa. Ale tam niekde v kútiku našej mysle leží ďalší, ešte ambicióznejší cieľ. Myslíme si, že to je ten pravý. Ten by nám už mohol priniesť šťastie, spokojnosť a naplnenie, po ktorých tak túžime.

Toto by sme mohli nazvať ako „kult seba-zlepšovania“.

Časom však dospejeme do bodu, kedy si uvedomíme, že to neprichádza. Potom sa stane jedna z 3  vecí:

1. Pokračujeme ďalej s presvedčením, že to už musí prísť.

Takáto cesta je veľmi náročná. Hlavne keď nie všetko ide podľa našich predstáv. Ľudia tu potom často vyhľadávajú pomoc psychoterapeutov, KBT a NLP coachov alebo rôznych „guru life hackingu“.

Obsahom tejto pomoci sú rôzne návody, techniky a stratégie na zvýšenie produktivity, motivácie a odhodlania, zlepšenie riadenie času, zmena obsahu myslenia a presvedčení atď.

Všetky tieto veci môžu človeku dočasne pomôcť, či už zlepšiť jeho emocionálne prežívanie alebo dosiahnuť cieľ, ktorý si stanovil. No z dlhodobého hľadiska majú nulový efekt.

Vychádzajú totiž z nesprávneho presvedčenia, že človek môže nájsť šťastie, pokoj a naplnenie v niečom prechodnom (myšlienkach, emóciách, úspech, uznaní, majetku, …)

Verím, že toto nevnímate ako kritiku „mainstreamovej“ terapie a coachingu. Ich cieľom je ľuďom pomôcť a to je to podstatné. Ja sám som sa pohyboval práve v tejto „úrovni“ coachingu.

Ale ak máte s rôznymi technikami a návodmi vlastnú skúsenosť, úprimne si odpovedzte na otázku: „Prinieslo mi to skutočne to, čo som NAOZAJ chcel?“

2. Vyhorenie

Ako som písal, cesta naháňania šťastia, pokoja a naplnenia v niečom, čo nie je trvalé, ale prechodné, je veľmi náročná. S každým neúspechom padáme dole a keď aj dosiahneme cieľ, vnútorný pokoj netrvá dlho. Aby som bol presný, trvá len do momentu, kedy opäť začneme prežívať pocit nedostatku. Pocit, že nám niečo chýba. Tento pocit sa nazýva nešťastie.

Keď sme už z toho unavení a strácame silu neustále naháňať niečo, čo potom hneď stratíme, dospejeme do stavu vyhorenia. V tom jemnejšom prípade sa to prejavuje stratou záujmu o čokoľvek sa pokúšať. V tom drsnejšom to môže byť spojené s kolapsom, chronickou únavou, depresiami a podobne.

Nech už sú dôsledky akékoľvek, je to prejav našej vrodenej inteligencie, ktorá nám takýmto spôsobom dala vedieť, že hľadáme na nesprávnom mieste. Určite nám to naznačovala jemnejšie už predtým (napr. oslabená imunita, častá zmena nálad), no keďže naša pozornosť bola pohltená premýšľaním a neustálymi aktivitami, nedokázali sme si tieto náznaky všimnúť.

Hoci je teda vyhorenie vnímané ako niečo negatívne, častokrát nám ukáže správny smer. Odrazu, keď sa vzdáme a prestaneme naháňať naše ambiciózne ciele, zistíme, že všetko ide akosi ľahšie. A paradoxne, cieľ, ktorý sa zdal vtedy ako nedosiahnuteľný, sa začína približovať.

Moji klienti, väčšinou športovci, to často vyjadrujú takto:

„Najlepšie hrám, keď mi to je jedno.“

Alebo:

„Už som sa zmieril s tým, že prehrám, a v tom sa mi začalo všetko dariť.“

Myslím si, že s týmito slovami sa vie stotožniť každý z vás 🙂

3. Uvedomíme si, že žiadna vec, úspech, myšlienka a žiadny človek nás nemôže spraviť šťastnými

Toto uvedomenie nás nasmeruje opačným smerom, akým sme sa pozerali doteraz – od prechodného ku stálemu.

Čo je prechodné?

Myšlienky, emócie, uznanie, fyzická kondícia, estetika tela, schopnosti, zručnosti, vzťah, peniaze, majetok, sláva, …

Čo je stále?

To, kde sa všetky prechodné, dočasné veci objavujú. To, vďaka čomu môže všetko prechodné existovať.

Akonáhle si toto uvedomíme, nie ako „peknú myšlienku“, ale ako pocit vychádzajúci z vlastnej, priamej skúsenosti, pocítime chuť tvoriť.

No kým doteraz bolo šťastie cieľom našej aktivity, odrazu sa stáva jej zdrojom.