Nehľadajme, čo nebolo stratené

Stalo sa vám niekedy, že ste hľadali okuliare a pritom ste ich mali celý čas na hlave? Ak áno, tak viete, o čom hovorím.

Nemohli ste ich nájsť, lebo nie je možné nájsť niečo, čo nebolo stratené.

Čo sa teda muselo stať, aby ste ich objavili? Museli ste si uvedomiť, že ich už máte. Či už ste na to prišli sami, alebo vám niekto položil otázku: „Myslíte tie okuliare, čo máte na hlave?“

S pokojom, šťastím alebo istotou je to rovnaké. Kým hľadáme, máme pocit, že sú niekde mimo nás. No, čo ak to tak nie je?

Hľadanie, časť prvá

Všetko, čo vznikne, je dočasné. Podlieha zmene.

Snažíme sa nájsť stály pokoj, šťastie alebo istotu, sebadôveru, v neustále sa meniacom svete. Keďže touto cestou hľadania ide väčšina ľudí, nazvime si to štandardný spôsob.

Môže to vyzerať nasledovne:

1. Budem šťastný, keď moje podnikanie bude stáť na vlastných nohách.
2. Budem pokojný, keď môj šéf (tréner) už nebude mojím šéfom (trénerom).
3. Budem si veriť, keď sa mi konečne začne dariť v tom, čo robím.

Keď však moje podnikanie už stojí na vlastných nohách, môj šéf (tréner) už nie je mojím šéfom (trénerom), alebo sa mi konečne začalo dariť, no šťastie, pokoj alebo sebadôvera stále „neprišli“ (alebo len dočasne), uvedomím si, že štandardný spôsob nefunguje.

Hľadanie, časť druhá

Preto ďalšou zastávkou väčšiny z nás je „osvietenejší“ spôsob. Prestávame šťastie, pokoj a istotu hľadať v okolnostiach a začneme ich hľadať v myslení.

Potom to vyzerá takto:

1. Budem šťastný, keď si budem predstavovať, že moje podnikanie už stojí na vlastných nohách.
2. Budem pokojný, keď zmením moje myslenie o šéfovi (trénerovi).
3. Budem si veriť, keď si budem myslieť, že som dobrý v tom, čo robím.

„Osvietenejší“ spôsob väčšinou prináša lepšie výsledky, akýsi posun, v porovnaní so štandardným prístupom, no stále to nie je zásadná zmena. Niečo, čo by radikálne zmenilo naše prežívanie. Nie je to transformačné.

Prečo?

2 dôvody…

Prvým je, že keď budete pozorovať, ako sa myslenie mení, zistíte, že sa mení rýchlejšie ako situácia samotná.

A druhý dôvod je, že sa zmenila podmienka (zo situácie na myslenie), ale stále si šťastie, pokoj a istotu podmieňujeme niečím, čo podlieha zmene.

Podmieňujeme si to, čo nám je vrodené

Ak si šťastie podmieňujeme úspechom, je nevyhnutné, že neúspech spôsobí nešťastie.

Ak si pokoj podmieňujeme absenciou konkrétnej osoby, jej prítomnosť vyvolá nepokoj.

Ak si istotu podmieňujeme našimi schopnosťami, ich pokles (alebo zmena nárokov), spôsobí neistotu.

A ak si tieto veci podmieňujeme „správnym“ myslením, so zmenou myslenia sa mení aj naše prežívanie šťastia, pokoja a istoty.

Keď hľadáme niečo stabilné, musíme objaviť to, čo nie závislé ani na udalostiach, ani na myslení.

Kľúčová otázka

Otázka, ktorú si položiť, nie je: „Čo mám robiť pre to, aby som zmenil svoje myšlienky?“, ale:

„Čo sa musí stať, aby som bol nezávislý na neustále sa meniacich myšlienkach?“

Každý človek zažíva momenty, keď myslenie (a emócie) nemá kapacitu otriasť jeho hlbokým pocitom pokoja, šťastia a istoty.

Kedy je to tak? Kedy to tak prežívate vy?

Z čoho ten pocit vychádza? Nemôže to byť z myšlienok, pretože tie sa stále menia.

Tento pocit predchádza akejkoľvek myšlienke. Je to hlboká intuícia, že sme viac ako len fyzický organizmus vystavený napospas svetu a myšlienkam. Intuícia, že sme viac ako len predstava, ktorú „o sebe“ máme.

Šťastie, pokoj a istota nie sú 3 rozdielne pocity. Sú to 3 slová  pre jeden pocit, ktorý zažil a zažíva každý z nás a slovami sa vyjadriť nedá.

Keď si uvedomíme, že tento pocit je celý čas našou súčasťou, objavili sme to, čo sme celý čas hľadali v tých správnych okolnostiach a myšlienkach.

Objavujme.