Predstav si, že stojíš na lúke. Keď sa pozrieš okolo seba, nevidíš žiadne stromy, budovy, žiadne objekty. Jednoducho stojíš v priestore, ktorý nie je ničím obmedzený.
To, čo teda vidíš, je nekonečná lúka spájajúca sa v diaľke s nekonečnou oblohou.
Postupne však okolo teba začnú pribúdať múry. Čím dlhšie tam stojíš, tým sú múry vyššie a je ich stále viac. Z priestoru, ktorý bol ešte nedávno neobmedzený, sa stalo bludisko s veľmi malými možnosťami pohybu.
Chceš niečo dokázať, nechceš zostať na mieste, a tak sa začneš v tomto bludisku pohybovať. Je to však veľmi náročné, a preto hľadáš pomoc.
Ľudia ti dávajú rady, ako máš múry preliezť, obísť alebo si vykopať tunel a prejsť popod múr. Tvoje výsledky sú lepšie, ale je to veľká drina. Úspech má preto naozaj sladkú chuť a si naň hrdý.
Odrazu sa v tvojom bludisku objaví človek a povie ti: „Všimol si si niekedy, že všetky múry, ktoré tu vidíš, sú len hologramy? Že sú to len objekty vytvorené zo svetla?“
Múry predstavujú naše presvedčenia. Na tento svet prichádzame bez akýchkoľvek limitov. Vidíme svet, kde nie sú žiadne obmedzenia.
Výchovou, prostredím, kultúrou a skúsenosťami si postupne zo sveta neobmedzených možností vytvoríme veľmi obmedzený priestor toho, čo považujeme za možné. A potom zabudneme, že svet, ktorý vidíme, je naším výtvorom a myslíme si, že skutočne vyzerá tak, ako ho vnímame.
Toto presvedčenie je také silné, že nám ani nenapadne spochybňovať ho. „Veď predsa nie som jediný, ktorý to tak vidí.“ A preto to musí byť pravda.
V rámci sveta, ktorý sme si vytvorili, robíme najlepšie čo vieme. Hľadáme spôsoby ako naše presvedčenia, múry, obísť, preliezť alebo podliezť. Prípadne vymieňame presvedčenie, ktoré nám neslúži, za iné. Ale stále je to len milosrdná lož, pretože akékoľvek presvedčenie je limitujúce.
Ako to vyzerá v praxi?
To je sila presvedčenia. Vyzerá ako absolútna, dogmatická pravda. Preto nám ani nenapadne skúmať, či je to naozaj tak.
Čo by sa stalo, keby si si uvedomil, že to, čo si považoval za nemožné, je len „hologram“ vytvorený myšlienkou?