Život nám nastavuje zrkadlo

Náročné, neisté časy častokrát dovedú ľudí k zamysleniu sa nad vecami, nad ktorými bežne nepremýšľajú.

V situácii ako je táto vidíme, aká krehká je istota vkladaná do vecí, ktoré sú prirodzene premenlivé a teda dočasné. Veci, ktoré považujeme za samozrejmé, ale až keď pominú tak si uvedomíme, že až také samozrejmé nie sú:

• Ísť do práce
• Možnosť neobmedzeného pohybu
• Stretnúť sa s kýmkoľvek a kdekoľvek
• Kúpiť si základné potraviny potrebné na prežitie

Vytvorili sme svet, v ktorom sme nespokojní,  že musíme stáť v rade pri pokladni a neuvedomujeme si, že môžeme byť vďační za to, že si potravu nemusíme zháňať a loviť.

Pripomína mi to scénu z filmu Cisárov pekár, kde s využitím šému oživia Golema, ktorý potom začne chŕliť oheň a ohrozovať všetko okolo seba. Má to však jednu výnimku. Golem slúži aspoň tomu, kto ho oživil. Aktuálny systém však neslúži nikomu, pretože jeho tvorcami sme všetci, hoci si to neuvedomujeme.

Našťastie pre ľudstvo, systém nie je samostatne existujúca entita. Nie je to reálne existujúci objekt. Systém je len súbor pravidiel, ktoré sú vytvárané nami, ľuďmi. A preto je len zrkadlom nášho myslenia a správania.

Predstavme si …

Predstavme si, že by na planétu Zem prišla bytosť z inej planéty. Keby videla, ako sa k sebe správame my ľudia, ako sa správame k zvieratám a k planéte ako takej, mohla by si povedať, že sme vyspelou civilizáciou? Mohla by si povedať, že väčšina našich činov vychádza z lásky a porozumenia?

Ak chceme skutočnú zmenu, nemôžeme ju postaviť na vratkých nohách (strachu a osobného prospechu). To by nebola skutočná zmena.

Je to ako keby vám krvácala noha a vy si dáte tabletku proti bolesti. Chvíľu prestanete cítiť bolesť, ale nevyriešili ste príčinu.

Bolesť nie je problém. Je to symptóm.

Systém nie je problém. Je to symptóm.

Ako povedal Archimedes:

„Dajte mi dostatočne dlhú páku, pevný bod vo vesmíre a ja pohnem Zemou.“

Potrebujeme objaviť pevný bod. A práve v časoch neistoty a neustálej premeny máme jedinečnú príležitosť.  Príležitosť objaviť to, to čo je stabilné. To, čo nikdy nevzniklo ani nezaniklo. To, kde sa všetko odohráva. To si ty, to som ja, to je jedna spoločná bytosť. Ako povedal francúzsky filozof Pierre Teilhard De Chardin: „Nie sme ľudské bytosti, majúce duchovný zážitok. Sme duchovné bytosti, ktoré majú ľudskú skúsenosť.“

Dovolím si jeho výrok upraviť a povedať ho takto:

„Nie sme ľudské bytosti, majúce duchovný zážitok. Sme jedna duchovná bytosť, majúca 7,5 miliardy ľudských skúseností.“

Sme energia, ktorá si je vedomá vlastnej existencie. A čo o energii vieme? Že mení rôzne formy, ale nemožno ju zničiť.

Máme príležitosť  uvedomiť si tento základný fakt. Uvedomiť si, čo je našou skutočnou podstatou. Uvedomiť si, že sme viac ako fyzické telo s obmedzenou existenciou. Uvedomiť si, kto naozaj sme. Pretože ak to nespravíme teraz, v období materiálneho blahobytu sa znovu pohltíme naháňaním uspokojenia vo veciach, ktoré nám trvalú spokojnosť, naplnenie a šťastie nikdy nepriniesli.

Objavme, že pokoj a šťastie sú našou podstatou. A potom z tohto uvedomenia vytvorme svet, ktorý nie je postavený na získaní osobného prospechu. Svet, ktorý je zrkadlom lásky, naplnenia a pochopenia. Inak je veľká šanca, že sa ľudstvo stane obeťou vlastného výtvoru.

Život nám nastavuje zrkadlo. Máme odvahu pozrieť sa, čo v ňom naozaj je?